pondelok 22. decembra 2014

Po prvom semestri

Ahojte. :)
Keď si predstavím, že už takmer štyri mesiace uplynuli od toho, čo som sem pridala posledný príspevok, nestačím sa čudovať, ako rýchlo to zbehlo. Vo víre neodovzdaných zadaní, krátkeho spánku, nekončených prednášok a mojej nenapraviteľnej flegmatickosti som si na blog ani len nespomenula. (Ups!)
Teraz sedím doma, rozmýšľam, kedy mi praskne žalúdok, sledujem nekonečné množstvo vianočných filmov (tie nemecké na STVčke sú najlepšie), posúvam začiatok učenia ako sa len dá, a tak mi napadlo, že sem konečne niečo napíšem.
Keď som si pred rokom predstavila seba na výške, buď mi prišlo mierne nevoľno, alebo som sa smiala. Ja? Na výške? Zlý vtip. Veď ja sa o seba neviem normálne postarať.
Od 6.9. do 19.12. som doma strávila celkom 11 dní, naučila sa zašívať si ponožky a prať v rukách. (Neľutujem nikoho, kto perie v rukách, po poslednej "akcii" mám na prste nepeknú odreninu.) Ó, a som na seba veľmi hrdá, že som sa neznížila k vareniu párkov v rýchlovarnej kanvici.
A presne o tomto vám dnes chcem napísať. O tom, čo mi dal prvý semester na vysokej škole, a čo som vďaka nemu zistila.

Zistila som, že:
1. Bratislava je malé, malé mesto a všetko je blízko.
Och, ohromná Bratislava - prvé dni som prežila len vďaka Google mapám. Z päť minútovej cesty som urobila hodinovú. No ako sa hovorí - "Človek sa učí na vlastných chybách." (Tú časť, že "Génius sa učí sa chybách ostatných.", v tomto prípade vynecháme. ;) ) Keď má človek električenku, dokonca mu ani tak neprekáža keď namiesto 84 nastúpi na 94 a odvezie sa kdesi preč do Petržalky. (Aj keď mi Karin občas naháňala strach tým, že v Petržalke ma akurát tak niekto zabije - vtedy jej stačí zavolať a otravovať, kým nepríde autobus naspäť.) Po mesiaci som ale zistila, že keďže bývam teraz už len 7 minút chôdze od školy (na začiatku to bolo 10 minút, ale zlepšila som svoju schopnosť rýchlej chôdze.), električenku nepotrebujem. Vtedy som si začala dávať pozor, na aký autobusom nasadnem. :)

2. Káva má na mňa zaujímavé účinky.
Cestovala som celú noc a na cvikách z deskriptívnej geometrie mi pred očami učiteľa padala hlava. Hanbila som sa, ale nemohla som si nijako pomôcť. Prednášky z geodézie o siedmej ráno tiež neboli žiadna sláva. A potom som si povedala - skúsim si dať kávu. Spásonosná myšlienka! Hlavne koncom semestra, kedy na mňa nakopené zadania ziapu: "Spamätaj sa!" a času je málo. Dokončíš ich v utorok, resp. v stredu o 2 ráno, v stredu o siedmej máš prednášku. Čo to znamená? Spať môžem štyri hodiny. Kedysi by sa mi to zdalo ako niečo hrozné, teraz mi to nepríde ako úplný luxus, ale stále lepšie, ako nič. Potom si ráno hodíš kávu a si sviežejší ako spolužiaci, ktorí oproti tebe spali dlho predlho.

3. Sebaľútosť nepomáha
Znova téma zadania. :) Celý semester som ich odkladala - veď je ešte čas. Potom ostáva týždeň do konca semestra a 4 nedokončené zadania. Vtedy nepomáhajú slzy, letargia - sebaľútosť! Vtedy si treba sadnúť na ten lenivý a všetkoodkladajúci zadok a dokončiť to. Človek bez spánku vydrží koľko - 4 dni? Neviem, ale povedala som si, že to risknem. Stačí vypnúť facebook, nepozerať najnovšiu časť Hart of Dixie hneď v deň, kedy vyšla, a odrazu mám kopec času urobiť všetko, čo potrebujem, a dokonca sa aj vyspať.


4. Občas keď niečo nevieš, stačí sa usmievať.
Mlčať je niekedy zlato, a ak k tomu pridáte úsmev, nebudú sa na vás až tak hnevať. :)

Toľko nadnes. :)
Ahojte!

Nezabudnite ma sledovať: